Predstavte si, že na Slovensku je zákaz fajčenia v baroch, reštauráciach a iných verejných miestach. Máte? Dobre.
Dovolili by ste, ako človek, ktorý teraz môže ísť do ktoréhokoľvek podniku bez obáv z tabakového dymu, aby sa skupina fajčiarov stretla u niekoho doma? Dovolili by ste, aby sa trebárs desiati fajčiari zišli, zahrali si karty, niečo popili, pojedli a pozreli si futbal, opakujem, u jedného z nich doma? Predpokladajme, že áno (ten zákon by to totiž nezakázal).
A čo keby tých fajčiarov bolo viac? 20, 50 alebo 120. Dovolili by ste im, aby sa u niekoho doma stýkali? Každý z nich fajčí, každý z nich chce fajčiť pri jedle a pri pive, každý z nich fajčí pri futbale.
Lenže nakŕmiť 120 "priateľov tabaku", to je fuška. To nie je len tak, jeden guláš to nespraví. Treba to nejak organizovať. Ale ako? Kto zaplatí kuchyňu, kto jedlo, kto elektrinu, kto zaplatí obskakovačov? Naši priatelia nie sú multimilionári, musia sa poskladať. Áno, ak chcú fajčiť, a chcú byť spolu, musia sa rozhodne poskladať. Dovolili by ste im poskladať sa? Veď rovnaké "skladanie sa" tolerujete u seba doma, u iných, v rodinných rozpočtoch, vo vreckovom a pod. Pamätajte stále sú to len samí fajčiari, u niekoho doma.
Život však nie je ľahký a udržať 120 fajčiarov na dištanc, to chce celého človeka. Organizovať takéto stretnutia, to by 12 hodín denne pracujúci právnik, lekár, manažér, pumpár či rezbár asi nezvládol. Avšak moment. Zabijeme dve muchy jednou ranou. Náš človek bude za všetky služby čo ponúkne, pýtať nejaký peniaz navyše, a hádam mu nakonci roka aj niečo zostane. Možno ho krčmárstvo napĺňa viac ako právničina či rezbárčina. A možno je to len chamtivec, čo vidí, koľko ľudí mu do obývačky každý piatok chodí a chce z toho vyťažiť. Ale pamätajte, je to v jeho byte/dome, má to odvetrané (atď.), susedom nie je na ťarchu.
A teraz je tu posledná časť. Tá je však trochu jedinečná, pretože teraz nebudete rozhodovať o iných, ale sami o sebe. Moja otázka znie : Ak by existovali takéto domy/byty ako som hore popísal, chcete mať možnosť tam ísť? Pozor, nepýtam sa, či tam chcete ísť, ale či chcete mať tú možnosť. Vo výnimočných prípadoch (iba oni dávajú Váš zápas, iba tam robia skvelé rebierka, iba v tom "podniku" čapujú skutočné pivo, iba tam môžete stretnúť tu sympatickú brunetu a pod.).
Ak ste až doteraz odpovedali áno, tak je podľa mňa akýkoľvek zákaz, ktorým sme vlastne začali, zbytočný. Ide totiž o právnu normu. Všeobecne záväzné pravidlo, ktoré má počítať so situáciami určitého druhu, ale neurčitého počtu.
Má zmysel každú našu nepohodu regulovať takýmto aktom? To čo čítate hore, sú totiž všetko situácie, v ktorých sa jedinci ocitajú bezpochýb dobrovoľne. A ak vieme, čo fajčenie spôsobuje, nech dotyční nesú za svoje správanie následky, na ktorých sa tí ostatní nemusia (spolu)podielať. Finančne ani nijak inak. Lebo ak priznáme, že našim jediným cieľom je akási prevýchova, ideálny svet, kde sa náš argument skončí? Bude právo regulovať aj morálku (pozri napr. Hart v. Devlin)? Vrátia sa staré zločiny sodomie, cudzoložstva, obžerstva či asébie? Ak priznáme právu právo regulovať naše najhlbšie vnútro, kde sa vlastne právo zastaví? A čo to vlastne právo je? Na tak silné "morálne prešľapy" predsa isto nebudú stačiť pokuty či pokarhania. Ak nechceme implicitne určiť cenu za takéto skutky, tresty musia byť tvrdšie.
A napokon, KTO bude ten osvietený Herkules (pozri Dworkin), ktorý zváži všetky aspekty tak, aby sloboda, ktorú sme obetovali Leviathanu, vyletela z váh do veľkých výšok poď ťarchou dobrej, správnej, morálnej spoločnosti?
Rozhodnutia, ktoré robím ja, Vy, či ktokoľvek iný, skrytí v intimite vlastného Ja, majú dopad na nás a našich blízkych (z mojej osobnej skúsenosti tvrdím, že každé zlé rozhodnutie ma vždy stálo veľa energie a veľa času, ale ich strata ma vykresala v lepšieho).
Právne normy, písané rukou zákonodarcu a kryté štátnym donútením, však určujú správanie nás všetkých. Právna norma je ako otec, ktorý vládne tvrdou rukou. Tento otec je však iný. Je tvrdý ako skala. Náš plač ani naša náprava ho neobmäkčí. Bude sa k nám správať úplne rovnako dnes, úplne rovnako zajtra, o desať rokov či na konci nášho života a pokiaľ ho my sami neodzbrojíme, bude vychovávať aj naše deti a aj deti ich detí.
Že som to prehnal? Že my sa teraz nebavíme o o morálke, homosexuáloch v ilegalite či čo-ja-viem-o-čom? Že sa bavíme len o tabaku?
Áno, máte pravdu, dnes sa bavíme o tabaku. A možno sa to tabakom aj skončí, ktovie. A možno tabak uvoľní cestu sám a rád, iným drogám. Možností je veľmi veľa. Právo však má jednu schopnosť, ktorú by sme NIKDY nemali podceňovať. Právo má totiž schopnosť presvedčiť nás, že je matkou múdrosti. Zákon nás dokáže presvedčiť, že ak ho správne napíšeme, on vyrieši naše problémy za nás. Lenže tak to nie je. Tak ako správne opatrenie skutočného otca, na správnom mieste v správny čas, vie aj zákon niekedy ukázať prstom a presvedčiť nás o niečom, k čomu by sme sami možno nikdy neprišli. Najdôležitejšie slovo z tejto predchádzajúcej vety je však slovo "niekedy".
Moje Veľké P. S.
Advocatus diaboli. Pozícia, v ktorej sa ocitám celkom často a rád. Nesie však so sebou veľa nepríjemností. Asi nikto sa neubráni dojmu, že v článku, ktorý si práve prečítal, propagujem fajčenie.
A asi je to skutočne tak, aj keď môj osobný postoj k fajčeniu zďaleka nie je taký naivne pozitívny. Fajčenie, tabak, nikotín. Sú to drogy. Pôsobia na telo aj na dušu. Dobrý sluha, zlý radca, vecička, bez ktorej sa dá žiť. Spôsobil veľa osobných tragédií, aj v mojej rodine.
Ak by sa dalo lusknúť a odstrániť fajčenie, obetoval by som tento článok, svoju vlastnú (aj keď veľmi sporadickú) náklonnosť ku kvalitnému tabaku a možno aj všeličo iné. V tomto svete sa však veci nedejú vo vakuu, príčiny striedajú následky, následky príčiny, a to prosím nikto nevie, či vôbec nejaké príčiny a následky bezpodmienečne platia (aj keď o mnohých veciach si to môžeme s veľkou pravdepodobnosťou myslieť).
Tento článok nebude ojedinelý. Téma práva a morálky je ako fénix. Mne sa tá téma páči. Myslím si, že zákaz fajčenia na verejných miestach skutočne nie je nejakou hranou, kde by sme mali biť na poplach. Takýchto opatrení je totiž na stole mnoho. Celkovo však okolie, ktoré (možno nevšímavo) pozorujem smeruje k oceľovej pravde, ktorá je nemenná a presadiť ju treba akokoľvek. Smerujú k nej liberáli, republikáni, demokrati, socialisti, labouristi, unionisti či federalisti. Každý ju samozrejme vidí inak. Bohužiaľ, každý ju vidí oceľovú. Takýto svet by sa mi asi nepáčil. Mne sa páči neistota v istote, istota v neistote. Asi preto som napísal aj tento článok.
jakub
